Motivovať kohokoľvek je malá veda a u detí to platí dvojnásobne. Niekdajšia metóda cukru a biča už dávno nefunguje a opatrne musíme narábať aj s pochvalami a odmenami.
Tieto vonkajšie motivácie strácajú účinok, ak ich aplikujeme často. Aký prístup teda zvoliť, aby dieťa robilo povinnosti s úsmevom? Motivácia býva definovaná ako vôľa a ochota niečo vykonať. Ako najlepší prístup sa teda javí podnietenie nadšenia a zvedavosti, potom deti radi urobia aj to, do čoho sa im za normálnych okolností nechce. „Rozdiel medzi dospelými a deťmi je, že deti sa učia napodobňovaním a hrou. Úlohou rodičov je ukázať deťom, že aj z na prvý pohľad neatraktívnych úloh sa môže stať zábavná hra,“ hovorí psychologička a koučka Kamila Velková. Nechajte ich stať sa prieskumníkmi, ktorí sa učia hrou. Podporte ich zvedavosť a ak narazia na problém, ukážte im, že ide o výzvu, ktorú možno zvládnuť, buďte im sprievodcami.
Všetko s mierou
Odmeny a pochvaly určite nezatracujme, ale nevyplatí sa to s nimi preháňať. Deti si totiž veľmi ľahko zvyknú a budú sa snažiť len pri vidine odmeny. Chváliť sa odporúča už za proces, nie len za výsledok. Ak chválite deti za snahu a pomáhate im pochopiť, že víťazstvo nie je všetko a že sa môžu stále zlepšovať, ich motivácia bude väčšia. Deti chválené len za dobrý výsledok môžu niekedy skĺznuť aj k životu v strachu, čo bude, keď neuspejú. Na druhej strane, aj v tomto prípade dajte pozor na prekročenie určitej hranice, aby si dieťa po celý život so sebou nenieslo potrebu neustáleho uznania. Stále častejšie odporúčanou cestou je oceňovanie. Skúste zameniť: „Ty si ale šikovná, ten obrázok sa ti veľmi podaril“ za „Ten obrázok sa mi veľmi páči. Naučíš ma tiež takú kytičku?“
V roku 1998 Carol Dwecková a Claudia Muellerová rozdelili štyristo detí na dve skupiny. Jednu skupinu za jej činnosť chválili, druhú nie. Deti, ktorým povedali, že sú dobré a talentované, mali tendenciu vyhýbať sa zložitým úlohám a radšej vsadili na istotu. Chválené deti si riešenie zložitých úloh neužívali – nemali tendenciu trénovať navyše celkovo mali horšie výsledky než deti nechválené. Prečo?
Keď dieťaťu hovoríte, že je dobré:
· môžete uňho vyvolať strach zo zlyhania, ktoré spôsobí, že sa začne náročným situáciám vyhýbať
· nadobudne dojem, že nemusí vyvíjať veľké úsilie, aby uspelo
· keď následne nedosiahne výsledok, usídli sa v ňom pocit beznádeje
„Tvrdiť deťom, že ich výhodou je, že sú dobré alebo talentované, nie je pre ich duševný vývoj prospešné, pretože potom majú tendenciu vyhýbať sa náročným situáciám, málo trénovať a keď začne ísť do tuhého, strácajú rýchlo motiváciu. Zatiaľ čo pochvala za vynaložené úsilie ľudí povzbudzuje k prekonávaniu svojich hraníc, k väčšej usilovnosti a výdrži pri prekonávaní prekážok,“ hovorí Velková.
Učenie hrou
Deťom robí problémy napríklad počítanie, nie je teda na škodu trochu im ozvláštniť učenie, aby si všetko lepšie predstavili. Vezmite si ako pomôcku cukríky a dávajte dieťaťu rôzne matematické príklady, keď namiesto čísloviek, alebo spolu s nimi použije práve vhodný počet cukríkov. Čísla môžu niekedy na dieťa pôsobiť abstraktne, ale keď pri výpočtoch použije niečo konkrétne, napríklad cukríky, bude sa mu zrátavanie, odrátavanie a násobilka hneď lepšie učiť.
Vonkajšia motivácia je najlepšia
Napríklad upratovať si izbu sa deti lepšie naučia, ak vydržíte a nebudete im za upratovanie sľubovať odmenu a už vôbec im ju upratovať. Dieťa skôr či neskôr príde na to, že ak chce nájsť obľúbenú hračku, musí si najprv upratať. Vnútorná motivácia je najúčinnejšia. Vo chvíli, keď dieťa pochopí hodnotu a význam toho, čo sa od neho chce, príjme to ako súčasť života. Či už sa venuje nejakému športu alebo spieva, zásadné sú tréningy. Nenúťte dieťa, že musí dvakrát týždenne trénovať, skôr mu vysvetlite, prečo je to dôležité. Samozrejme, základom je, aby dieťa činnosť chcelo robiť a nešlo len o nenaplnenú túžbu rodičov.
Kyberpriestor ničí vzťahy
V súčasnosti sa väčšina života odohráva v digitálnej sfére, to má určite výhody, ale osobný kontakt nič nenahradí. „V anonymnom kyberpriestore, kde sú parťáci aj súperi virtuálni, sa správame po svojom. Rozťahujeme sa niekde, kde nás vôbec nikto a nič okrem techniky neobmedzuje a keď hrám, tak výhradne za seba. Ak by sme boli v prirodzenom kolektíve, niekto by nás upozornil, aby sme sa prispôsobili ostatným a rešpektovali ich. Vedieť využiť výhody, ktoré technológie poskytujú, je dôležité, ale výzva je, nájsť, kde sa nachádza pomyselná hranica, keď nám už technológie škodia. Nadväzovanie vzťahov len on-line je oveľa jednoduchšie. Keď nás niekto naštve, skrátka ho „vypneme“. Lenže dôsledky sa už začínajú prejavovať nielen v oblasti psychosociálnej, ale aj v biologickej – keď telo neprichádza do intímneho kontaktu s ďalším človekom, vyhodnotí, že reprodukčné orgány nepotrebuje a tie prestávajú fungovať..,“ uzatvára psychologička Velková.
